Od smrti Leonarda da Vinciho 2. mája 1519 ubehlo už päť storočí. Maliar, ilustrátor, karikaturista, pedagóg a otec Stano Lajda je nielen jeho znalcom a obdivovateľom, ale ako jediný Slovák napísal o ňom pútavú a obsiahlu knihu práve k aktuálnemu päťstému výročiu. Navyše spolu s knihou pracoval aj na rekonštrukcii Poslednej večere, z ktorej originálu sa do súčasnosti nezachovala ani polovica. Po desiatich rokoch vytrvalej práce sa Stanovi Lajdovi podarilo dokončiť rekonštrukciu tejto najkopírovanejšej maľby sveta. Tvrdá drina prináša aj nové zistenia. Podľa Lajdu na Leonardovej Poslednej večeri nevidieť len veľkonočný motív, ale prierez celou Bibliou.
Vyberáme viaceré zaujímavé myšlienky z tohto interview:
Tvorba Leonarda mi však bola najbližšia pre svoju poéziu a rúšku tajomstva. Cítim z nej vyžarovať akúsi zvláštnu pozitívnu energiu, dokonalú harmóniu. Napríklad Posledná večera: napriek dramatickosti témy z nej sála magický pokoj.
(Leonardo) Miloval prírodu, bol perfekcionista a nesmierne pracovitý človek. Šiel až na hranice svojich možností. Čas a život bral ako dar. Lenivých ľudí, ktorí mrhajú takýmito hodnotami, volal plniči latrín, pretože nič iné po nich nezostane.
Človek by mal zostať sám sebou. Byť originálom. Každý má na to, aby bol aspoň v nejakej oblasti dobrý. Nemusí byť pritom hneď génius.
Leonardo nebol božstvo. Bol obyčajný človek s plusmi a mínusmi, i keď s obrovským talentom. Myslím, že ho iritovalo despotické správanie otca, úspešného notára Mediciovcov, boháča, ktorý sa na všetko díval cez moc peňazí. Napokon sa natoľko odsúdili, že ho otec vydedil.
Viaceré religiózne motívy vytvoril z vlastnej iniciatívy. To nemohol robiť neveriaci človek. Nikto by ho v tej dobe neobviňoval z omnoho svetskejších alebo mytologických námetov. Nepatril síce k tým, čo sa bičujú a trasú o vlastnú spásu. Svoju vieru prežíval vnútorne, v pokore, morálnom kredite a svojou pracovitosťou si uctil každý darovaný deň.
Najdôležitejšie ale je neubližovať druhým, nežiť na úkor iných. Nežiť márne, byť osožný, rozdávať lásku a nie nenávisť. Pozerať, ako to, čo robíme iným, padlo nám samým, našim blízkym. Hľadať hodnoty v duši a nie v peňaženke. Snažiť sa podobne ako v športe ísť na hranice možností. Veriť, že je niečo viac. Niečo, čo nás presahuje
Celý rozhovor nájdete na portáli otcom.sk.